Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Táto kapela žiari, rastie, napreduje. Je príjemné vedieť, že sme sa pred dvomi rokmi v našom Oceľovom meste nemýlili, keď sme im predpovedali sľubnú budúcnosť. Vystúpenie KVELERTAK na Brutal Assaulte 2011 bolo vskutku zdrvujúce, a to kapelu čakali ešte výraznejšie koncertné úspechy – či už v predprograme FOO FIGHTERS v Oslo, alebo predskakovanie slovutným MASTODON.
Po dvoch rokoch tvrdej práce a cestovania si šesťčlenná nórska úderka našla čas na nahrávanie nového albumu, ktorý vychádza na renomovanej značke Roadrunner Records.
Veľa vecí zostalo na rovnakom mieste, niečo sa zmenilo. K lepšiemu. Nechýba muchovsko-secesný obal od Johna Baizleyho z BARONESS, nahrávalo sa opäť v štúdiách GodCity, producentsky asistoval Kurt Ballou z CONVERGE. Tentokrát vystrihol kapele rockovejší, svetlejší zvukový kabátik a zároveň sa viac dal záležať na práci s kontrastami.
KVELERTAK o sebe pri debute s úsmevom tvrdili, že v ich hudbe nájdete všetko – od BURZUM až po THIN LIZZY. Práve na blackmetalové sypačky sa na novinke „Meir“ kladie sympatický dôraz, kapela sa však na druhej strane nebojí ani akustických gitár – Nóri robia všetko pre spestrenie svojej parádnej rockandrollovej jazdy.
Ak hovoríme o albume „Meir“ ako o štúdiovke plnej kontrastov, dá sa pokojne pokračovať aj v súvislosti so skladateľskou a aranžérskou prácou. KVELERTAK prichádzajú s dvomi chytľavými, priam až „rádiovými“ skladbami – refrén singlovky „Bruane Brenn“ (horiace mosty) je ušný červ epických rozmerov. V záverečnej chuťovke „Kvelertak“ prinášajú nádherný gitarový motív a miestami prekvapujúco umiernené Erlendove vokály. Stále si však s prehľadom zachovávajú svoju typickú, nezameniteľnú tvár.
Šokujúcou záležitosťou je košatá, takmer deväťminútová kompozícia „Tordenbrak“. Na tento štýl hudby naozaj niečo nezvyčajné, na druhej strane KVELERTAK opäť ani na sekundu nenudia. Platí to aj pre celý album „Meir“ - šestica zo Stavangeru nahrala black´n´rollovú parádičku s optimisticky, presvetleno znejúcimi gitarami a dokonale našliapnutou rytmikou.
Samozrejme platí, že radšej raz zažiť naživo ako stokrát počuť zo štúdiovky. Ak budete mať čo i len maličkú šancu, KVELERTAK si rozhodne nenechajte ujsť.
Nezanedbateľné množstvo albumov sa v našej výročnej Valhalle ocitá vďaka tomu, že sa v subjektívnom vnímaní zdajú byť veľké „umenie“. Druhý album KVELERTAK sa ale do nej dostane práve preto, že oni sa takto správať vôbec nepotrebujú. Nákazlivé nič-neriešenie a pozitívna nálada prestupujú celý album. Pokiaľ bol debut výronom spontaneity, „Meir“ severanov zachytáva počas jemne triezvejšej snahy vybrusovať ďalej svoj prejav k dokonalosti. Vzniká trvanlivá muzika osobitá úplne obyčajným spôsobom. KVELERTAK sa opäť dobre bavia a aspoň v rámci „našich“ kruhov sa stávajú skutočným fenoménom. Pretože kým iní vymýšľajú, ako zanechať dojem pomocou ilúzie toho spomínaného „umenia“, tieto zjavy na to serú a s prstom v nose a špáradlom v zuboch hrajú naozaj najlepší rock’n’roll, na aký si v súčasnosti môžete zatrepať hlavou. A potom sa na ňu trebárs aj postaviť.
Tento projekt táhne především charakteristický vokál Donovana Melero z HAIL THE SUN, což ve spojení se Sergio Medinou z ROYAL CODA znamená ono emotivně bolavé ukřičené post hardcore inferno, které odkazuje k domovským skupinám obou zmíněných hudebníků.
Rakouská brutální parta si za tematickou oblast své tvorby vybrala sériové vrahy. Je tedy asi logické, že těžiště i jejich třetího alba je deathgrindový nářez. A je to slušná porce třeba pro příznivce belgických ABORTED.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.